V predchádzajúcom sprievodcovi základom umenia ste sa mohli oboznámiť s najbežnejšími umeleckými slohmi, o ktorých sa učí aj na školách. Taktiež som spomínala, že slohy sa na rôznych miestach v rovnakom čase vyvíjali rôzne. Na ilustráciu tohto fenoménu vám preto postupne odhalím značne odlišný umelecký vývoj dvoch susediacich oblastí – talianskych zemí a Uhorska.
Keďže ide o nesmierne obsiahle témy, ktorým sa mnohí odborníci venujú celý život (a aj to nie ako celku, ale vybranej problematike), prinášam len povrchný prehľad, ktorý vám pomôže zorientovať sa v základoch a čo-to pochopiť. Postupne budem publikovať štyri články rozdelené zvlášť na prehľad dejín a zvlášť na prehľad umenia. Ako napovedá nadpis, prvý článok venujem dejinám Talianska.
Existovalo vôbec Taliansko?
Prvú vec, ktorú si musíme ozrejmiť je, že Taliansko v stredoveku ani v novoveku neexistovalo. Vzniklo až zjednotením v roku 1861. Dovtedy v dnešnom Taliansku existovali bohaté mestské štáty. Presnejšie by teda bolo hovoriť o talianskych mestských štátoch alebo talianskych zemiach. Pojem Taliansko sa používa skôr pre zjednodušenie a rýchlejšiu orientáciu.
Sláva a pád antického Ríma
Aby sme pochopili talianske umenie, musíme sa pozrieť bližšie na jeho dejiny. O antickom Ríme počul zrejme každý. Rozprestieral sa od územia dnešného Portugalska, Španielska, Francúzska, Británie, Talianska, Balkánu, cez severnú Afriku po Turecko a celý Blízky východ. Mocenským centrom bol od svojho založenia v roku 753 p. n. l. Rím, kam sa zvážalo všetko bohatstvo z provincií. Vďaka tomu nachádzame po celom Taliansku toľko veľkolepých rímskych pamiatok.
Rím si prešiel troma politickými vývojovými stupňami – od kráľovstva cez republiku po cisárstvo. Poslední cisári boli slabí, vznikali boje o moc, do ktorých často zasahovala cisárska ochranka. Ekonomika sa rútila, vidiek nedokázal zásobovať rastúce mestá, cudzinci v armáde boli skôr žoldniermi než regulárnymi vojakmi a zo štátneho rozpočtu vysávali obrovské sumy. Nastala sociálna kríza, rástla chudoba, nepokoje. Pokus o zjednotenie multinárodnej ríše mal nastať pomocou jednotného náboženstva – kresťanstva – no Konštantínov plán na kultúrnu záchranu nestačil.
Občianske vojny, boje o moc, kultúrna, náboženská a sociálna nestabilita viedli k administratívnemu rozdeleniu ríše na Západorímsku a Východorímsku ríšu (neskôr známu ako Byzantská ríša). Kým východnej ríši sa podarilo prekonať problémy a existovať až do 15. storočia, západnú časť čakali posledné roky existencie.
Na slabnúci západ útočil, kto mohol a pomaly z neho začal „odhrýzať“. Rím postupne prišiel o Galiu, Hispániu, sever Afriky. Príjmy klesali, no výdaje zostávali. Posledný klinec do rakvy zatĺkol germánsky náčelník Odoaker, ktorý v roku 476 zosadil posledného cisára Romula Augustula. Sever Talianska sa nasledujúce storočia ocitol raz v jedných, potom v druhých rukách. Po Odoakerovi sa moci chopili Ostrogóti, Longobardi, Byzancia, Frankovia, Svätá ríša rímska. Toto obdobie v 14. storočí nazval humanista Francesco Petrarca obdobím temna.
O moc sa zároveň začal hlásiť pápež, ktorý ovládal rozsiahle územia okolo Ríma. Juh dnešného Talianska mali naopak v rukách Byzantínci, Arabi, Normani. V 13. storočí tu vzniklo Neapolské kráľovstvo, ktorému však vládli dynastie iných štátov – dynastia Anjou, Aragon, Habsburg, Bourbon, Bonaparte. Každý dobyvateľ priniesol do krajín svoju krv a kultúru, čím v talianskych zemiach vznikal unikátny kultúrny mix.
Nástup novej moci
V čase vrcholného stredoveku začala rásť moc niekoľkých obchodných miest na severe dnešného Talianska, ktoré stvorili mestské štáty. Stali sa kultúrnym a obchodným spojivom medzi ďalekým a blízkym východom a západom, vďaka čomu rástlo ich bohatstvo a moc. Medzi najvýznamnejšie a najslávnejšie štáty (sami seba nazývali rôzne – republiky, kniežatstvá, vojvodstvá) patrí Pápežský štát s centrom v Ríme, Florencia, Benátky, Miláno, Janov, Bologna, Siena, Pisa, Ferrara, Mantova a Urbino.
Tieto štáty medzi sebou celý stredovek bojovali o moc a neustále sa rozrastal jeden na úkor druhého, pričom niektoré aj na čas prestali existovať. Ich moc bola natoľko veľká, že sa od 13. storočia začali odpútavať od vplyvu Svätej ríše rímskej (do tohto štátneho zväzku najdlhšie patrilo územie dnešného Nemecka, Rakúska, Česka a Belgicka) a začali si presadzovať vlastnú politiku.
Talianske zeme boli krajinami obchodníkov. Tí sa zbiehali z celého sveta a predbiehali sa v tom, kto vytvorí lepšiu ponuku. Takéto obchodné uzly boli tiež rajom dobových vzdelancov a umelcov, keďže sa spolu s námorníkmi vozilo aj poznanie z celého známeho sveta.
Na talianske umenie mali teda v stredoveku vplyv dva veľké faktory – antické umenie, ktorého krásu najviac obdivovali v strednej časti Apeninského polostrova okolo Ríma, a umenie dobyvateľov, najmä Byzancie, barbarov a islamu, ktoré vplývali najmä na sever polostrova v Lombardii a na juh. Hoci to Taliani neradi priznávajú, kus umenia prebrali v priebehu stredoveku práve z islamu od Arabov. V nasledujúcom článku sa po historickej vsuvke dostaneme znova k umeniu.
